Sebavedomé národy sa identifikujú so svojou históriou. A Slováci?

Autor: Roman Bednár | 19.3.2015 o 21:46 | (upravené 19.3.2015 o 21:51) Karma článku: 5,43 | Prečítané:  888x

Pred niekoľkými rokmi sa na Slovensku veľa diskutovalo o osobnosti Andreja Hlinku a o jeho vplyve na osudy slovenského národa. Andrej Hlinka neodmysliteľne patrí k našej histórii a je jej významnou súčasťou. 

Prežil som veľa rokov v Nemecku, kde som viedol 8 rokov nezávislé Slovenské tlačové centrum, založené bolo z mojej súkromnej iniciatívy. Centrum okrem iného medializovalo a zviditeľňovalo SR v médiách nemecky hovoriacich krajín.  Neraz som bol konfrontovaný v rozhovoroch so západnými redaktormi, ktorých som sprevádzal na tlačových cestách (organizovaných našim centrom) po SR,  otázkou: “S čím sa vy Slováci indentifikujete z pohľadu vašej histórie a čím ste historicky významní, keď sa o vás v Europe takmer nič nevie?“

Pred niekoľkými rokmi som napísal knihu o Nemcoch a o ich veľkom sebavedomí, vyplývajúcom práve z ich neobyčajne silného historického povedomia a z ich identifikácie sa s veľkými osobnosťami ich histórie, a to i s tými, ktoré mali aj mnohé negatívne vlastnosti. Nám práve táto dôležitá črta, ktorou Nemci priam oplývajú, veľmi chýba. O tejto skutočnosti  som sa zmienil pri mojej odpovedi západným redaktorom.

Opäť sa vrátim k postave Andreja Hlinku.

SR nepotrebuje parlamentom odhlasovaných a zákonom potvrdených „otcov vlasti“. Niečo také je absurdné a každý, kto sa snaží o niečo podobné, tak len prejavuje svoj patriarchálno-religiózny postoj k národu, spoločnosti a štátnosti. V nijakom veľkom a historicky významnom štáte Európy k ničomu podobnému nedošlo. Dokonca ani len Adolf Hitler a či Napoleon sa nedali vyhlásiť za otcov vlasti, hoci mali k tomu všetky politické prostriedky.

Keď som bol pred viacerými rokmi prvý raz s Klausom Brillom, renomovaným redaktorom zo Sueddeutsche Zeitung (mimochodom, aj v tomto periodiku bolo o SR v minulosti viackrát písané veľmi tendenčne proti nám, no odkedy sme Klausa Brilla senzibilizovali pre našu krajinu, tak sa to zmenilo) na spoločnej viac-dňovej tlačovej ceste po SR, položil mi tú istú, už citovanú otázku, otázku o našej historickej identifikácii. Po mojej odpovedi sa medzi nami rozvinula diskusia o našich dejinách. Klaus, ktorý bol v tom čase zahraničným korešpodentom bavorského denníka SZ v Prahe a veľmi dobrým znalcom českého národa a naučil sa aj česky, sa stal od toho dňa aj priaznivcom Slovákov a venoval ich štúdiu a poznávaniu ich dejín a ich politického myslenia veľa času. Pozorne sledoval aj zmienenú diskusiu o A. Hlinkovi. Na naše pozvanie prišiel vtedy na viac dní na Slovensko, aby o tejto problematike napísal a publikoval obsiahly objektívny článok pre SZ. Na cestách po SR ho spolu aj so skupinkou rakúskych a holandských redaktorov sprevádzala  pracovníčka nášho tlačového centra, ktorá pre neho zabezpečila rozhovory s našimi poprednými odborníkmi na históriu a na fakty týkajúce sa A. Hlinku. K. Brill napísal z tejto cesty aj ďalšie reportáže. Bol o.i. aj vo Vyšnom Nemeckom, na hraniciach s Ukrajinou, a tak sa jeho reportáže týkali i našej pripravenosti na vstup do Schengenu. Pri tej príležitosti urobil aj rozhovor v Bratislave s vtedajším ministrom vnútrom R. Kaliňákom.

Jeho článok o A. Hlinkovi vyšiel v SZ pod titulom „Verstrickt in braunen Terror“ (Zapletení do hnedého teroru), s podtitulom „War Volkstribun Hlinka ein Held oder Wegbereiter des Nazismus? Slowaken streiten ueber die Vergangenheit“ (Bol ľudový tribún Hlinka hrdinom alebo pripravoval cestu nacizmu? Slováci diskutujú o minulosti). Podľa mojej analýzy bol jeho článok napísaný objektívne a diferencovane. Uvediem krátky úryvok: “Hlinka bol ľudovým tribúnom, ktorého horúca hlava ho občas dohnala k neprimeraným reakciám. Tiež je nesporné, že A. Hlinka, dedinský katolícky farár, ktorý sa pred viac ako 100 rokmi stal politickým vodcom, zohral významnú úlohu pri sebahľadaní a pri snahách o sebaurčenie slovenského národa. Pred časom ho nacionalistickí politici chceli oficiálne, hlasovaním v parlamente vyhlásiť za „otca národa“, no národ proti tomu protestoval. Napokon sa v parlamente presadil zákon, ktorý vyzdvihuje Hlinkove zásluhy o národ. No aj proti tomu protestovali demonštranti. Podľa nich bol Andrej Hlinka „inšpirátorom slovenského fašizmu“. V spore o Hlinkovi ide o to, do akej miery existuje prepojenie medzi jeho ideológiou a jeho odkazom a slovenským štátom, ktorý vznikol po jeho smrti 1939 a trval do roku 1945 a ktorý pod prezidentom Jozefom Tisom bol v silnej závislosti od Hitlerovho režimu. Hlinka zomrel 16.8.1938. Aký bol jeho skutočný postoj k Hitlerovi a k Židom, je historicky sporné. Hlinka sa angažoval politicky už roku 1900, keď Slovensko existovalo v Rakúsko-Uhorsku len ako Horné Uhorsko. Bojoval proti maďarizácii svojej vlasti a mobilizoval národ. Kvôli svojmu presvedčeniu bol aj väznený.“ Toľko v rámci úryvku zo SZ.

Sebavedomé národy svojich hrdinov a svoje idoly vždy aj idealizovali. Pričom u mnohých z nich boli buď “zahladené“, alebo posunuté do iného svetla aj ich negatívne vlastnosti či dokonca ich zločiny. Spomeniem len Alexandra Veľkého, Cézara, Napolena, Karola Veľkého - franského kráľa, Bismarcka. Ak im snímeme ich „nesmrteľnú gloriolu“ a urobíme ich realistickú psychologickú „anatómiu“ ich konania a ich života, tak máme pred sebou mocichtivých despotov, masových vrahov a uzurpátorov. A preto sú tieto osobnosti dejín len nepravé a falošné idoly. Napriek tomu ich uznáva a oslavuje celý svet. Negatíva Andreja Hlinku sú v porovnaní s negatívami týchto tzv. hrdinov a velikánov o poznanie menšie a z pohľadu európskej histórie bezvýznamne. Napriek tomu, my Slováci máme problém ho jednoznačne zaradiť do panteonu našich hrdinov. 

Prečo, z akého dôvodu? Jednoducho preto, lebo mnohokrát pripustíme, aby o nás a o našich dejinách súdili iní. Často sú to práve tí, ktorí nám neprajú a ktorí by nás najradšej z nich odsunuli celkom na ich okraj. Snažme sa preto o to, aby napr. v mienkotvorných západných médiach sa k takýmto témam o nás a o našej histórii vyjadrovali osobnosti, ktoré sú objektívne a ktore majú vyvážené a pravdivé poznanie o našom národe.

Žiaľ, nakoľko práve tento dôležitý aspekt naše oficiálne a štátne inštitúcie, ako napr. MZVSR a MKSR veľmi zanedbávali, tak písali o nás v nich často práve tí, ktorí o nás informujú neobjektívne, ba neraz i vyslovene zaujato a tendenčne negativisticky. Vačšinou o tom ani len nevieme, lebo nerobíme ich dôkladny a pravidelny monitoring. Nášmu nezávislému Slovenskému tlačovému centru v Nemecku sa podarilo okrem Klausa Brilla získať pozornosť a záujem o SR aj ďalších renomovaných západných redaktorov, ako Michaela Franka zo SZ, Hansa Joachima Deckerta, ktorý bol 15 rokov šéfredaktorom Mannheimer Morgen a potom sa stal voľným žurnalistom pre spravodajstvo z východnej Európy vo Viedni a desiatky ďalších. 

Nikdy sme sa však pri tejto našej práci pre Slovensko nestretli so záujmom a pochopením zo strany slovenských politikov a ministerstiev, a to nech už bola akákoľvek vláda pri moci. 

Práve naopak, boli nám robené len prekážky, ukazovaná neochota a nezáujem, čo išlo tak ďaleko, že určité štátne organizácie voči nám doma doslova intrigovali. Napriek tomu sme naďalej pokračovali v našej vyslovene idealisticky motivovanej činnosti v prospech našej krajiny. Ja osobne až do roku 2005.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Štát zmení výpočet dôchodkov. Ešteže tak, odkazujú seniori

Od budúceho roka sa mali dôchodky zvyšovať len podľa rastu cien, politici však cúvajú. Ceny rástli primálo.

KOMENTÁRE

Hľadáme dospelých, zn. Brexit

Zmenené okolnosti viedli k ostrejším pozíciám pred začiatkom negociácie o odchode Británie z EÚ.

ŠPORT

Do ringu by som už nešiel ani za päťdesiattisíc, tvrdí náš najslávnejší boxer

Dostal ponuku za veľké peniaze bojovať v klietke. Odmietol.


Už ste čítali?