Sebavedomé národy sa identifikujú so svojou históriou. A Slováci?

Autor: Roman Bednár | 19.3.2015 o 21:46 | (upravené 19.3.2015 o 21:51) Karma článku: 5,43 | Prečítané:  884x

Pred niekoľkými rokmi sa na Slovensku veľa diskutovalo o osobnosti Andreja Hlinku a o jeho vplyve na osudy slovenského národa. Andrej Hlinka neodmysliteľne patrí k našej histórii a je jej významnou súčasťou. 

Prežil som veľa rokov v Nemecku, kde som viedol 8 rokov nezávislé Slovenské tlačové centrum, založené bolo z mojej súkromnej iniciatívy. Centrum okrem iného medializovalo a zviditeľňovalo SR v médiách nemecky hovoriacich krajín.  Neraz som bol konfrontovaný v rozhovoroch so západnými redaktormi, ktorých som sprevádzal na tlačových cestách (organizovaných našim centrom) po SR,  otázkou: “S čím sa vy Slováci indentifikujete z pohľadu vašej histórie a čím ste historicky významní, keď sa o vás v Europe takmer nič nevie?“

Pred niekoľkými rokmi som napísal knihu o Nemcoch a o ich veľkom sebavedomí, vyplývajúcom práve z ich neobyčajne silného historického povedomia a z ich identifikácie sa s veľkými osobnosťami ich histórie, a to i s tými, ktoré mali aj mnohé negatívne vlastnosti. Nám práve táto dôležitá črta, ktorou Nemci priam oplývajú, veľmi chýba. O tejto skutočnosti  som sa zmienil pri mojej odpovedi západným redaktorom.

Opäť sa vrátim k postave Andreja Hlinku.

SR nepotrebuje parlamentom odhlasovaných a zákonom potvrdených „otcov vlasti“. Niečo také je absurdné a každý, kto sa snaží o niečo podobné, tak len prejavuje svoj patriarchálno-religiózny postoj k národu, spoločnosti a štátnosti. V nijakom veľkom a historicky významnom štáte Európy k ničomu podobnému nedošlo. Dokonca ani len Adolf Hitler a či Napoleon sa nedali vyhlásiť za otcov vlasti, hoci mali k tomu všetky politické prostriedky.

Keď som bol pred viacerými rokmi prvý raz s Klausom Brillom, renomovaným redaktorom zo Sueddeutsche Zeitung (mimochodom, aj v tomto periodiku bolo o SR v minulosti viackrát písané veľmi tendenčne proti nám, no odkedy sme Klausa Brilla senzibilizovali pre našu krajinu, tak sa to zmenilo) na spoločnej viac-dňovej tlačovej ceste po SR, položil mi tú istú, už citovanú otázku, otázku o našej historickej identifikácii. Po mojej odpovedi sa medzi nami rozvinula diskusia o našich dejinách. Klaus, ktorý bol v tom čase zahraničným korešpodentom bavorského denníka SZ v Prahe a veľmi dobrým znalcom českého národa a naučil sa aj česky, sa stal od toho dňa aj priaznivcom Slovákov a venoval ich štúdiu a poznávaniu ich dejín a ich politického myslenia veľa času. Pozorne sledoval aj zmienenú diskusiu o A. Hlinkovi. Na naše pozvanie prišiel vtedy na viac dní na Slovensko, aby o tejto problematike napísal a publikoval obsiahly objektívny článok pre SZ. Na cestách po SR ho spolu aj so skupinkou rakúskych a holandských redaktorov sprevádzala  pracovníčka nášho tlačového centra, ktorá pre neho zabezpečila rozhovory s našimi poprednými odborníkmi na históriu a na fakty týkajúce sa A. Hlinku. K. Brill napísal z tejto cesty aj ďalšie reportáže. Bol o.i. aj vo Vyšnom Nemeckom, na hraniciach s Ukrajinou, a tak sa jeho reportáže týkali i našej pripravenosti na vstup do Schengenu. Pri tej príležitosti urobil aj rozhovor v Bratislave s vtedajším ministrom vnútrom R. Kaliňákom.

Jeho článok o A. Hlinkovi vyšiel v SZ pod titulom „Verstrickt in braunen Terror“ (Zapletení do hnedého teroru), s podtitulom „War Volkstribun Hlinka ein Held oder Wegbereiter des Nazismus? Slowaken streiten ueber die Vergangenheit“ (Bol ľudový tribún Hlinka hrdinom alebo pripravoval cestu nacizmu? Slováci diskutujú o minulosti). Podľa mojej analýzy bol jeho článok napísaný objektívne a diferencovane. Uvediem krátky úryvok: “Hlinka bol ľudovým tribúnom, ktorého horúca hlava ho občas dohnala k neprimeraným reakciám. Tiež je nesporné, že A. Hlinka, dedinský katolícky farár, ktorý sa pred viac ako 100 rokmi stal politickým vodcom, zohral významnú úlohu pri sebahľadaní a pri snahách o sebaurčenie slovenského národa. Pred časom ho nacionalistickí politici chceli oficiálne, hlasovaním v parlamente vyhlásiť za „otca národa“, no národ proti tomu protestoval. Napokon sa v parlamente presadil zákon, ktorý vyzdvihuje Hlinkove zásluhy o národ. No aj proti tomu protestovali demonštranti. Podľa nich bol Andrej Hlinka „inšpirátorom slovenského fašizmu“. V spore o Hlinkovi ide o to, do akej miery existuje prepojenie medzi jeho ideológiou a jeho odkazom a slovenským štátom, ktorý vznikol po jeho smrti 1939 a trval do roku 1945 a ktorý pod prezidentom Jozefom Tisom bol v silnej závislosti od Hitlerovho režimu. Hlinka zomrel 16.8.1938. Aký bol jeho skutočný postoj k Hitlerovi a k Židom, je historicky sporné. Hlinka sa angažoval politicky už roku 1900, keď Slovensko existovalo v Rakúsko-Uhorsku len ako Horné Uhorsko. Bojoval proti maďarizácii svojej vlasti a mobilizoval národ. Kvôli svojmu presvedčeniu bol aj väznený.“ Toľko v rámci úryvku zo SZ.

Sebavedomé národy svojich hrdinov a svoje idoly vždy aj idealizovali. Pričom u mnohých z nich boli buď “zahladené“, alebo posunuté do iného svetla aj ich negatívne vlastnosti či dokonca ich zločiny. Spomeniem len Alexandra Veľkého, Cézara, Napolena, Karola Veľkého - franského kráľa, Bismarcka. Ak im snímeme ich „nesmrteľnú gloriolu“ a urobíme ich realistickú psychologickú „anatómiu“ ich konania a ich života, tak máme pred sebou mocichtivých despotov, masových vrahov a uzurpátorov. A preto sú tieto osobnosti dejín len nepravé a falošné idoly. Napriek tomu ich uznáva a oslavuje celý svet. Negatíva Andreja Hlinku sú v porovnaní s negatívami týchto tzv. hrdinov a velikánov o poznanie menšie a z pohľadu európskej histórie bezvýznamne. Napriek tomu, my Slováci máme problém ho jednoznačne zaradiť do panteonu našich hrdinov. 

Prečo, z akého dôvodu? Jednoducho preto, lebo mnohokrát pripustíme, aby o nás a o našich dejinách súdili iní. Často sú to práve tí, ktorí nám neprajú a ktorí by nás najradšej z nich odsunuli celkom na ich okraj. Snažme sa preto o to, aby napr. v mienkotvorných západných médiach sa k takýmto témam o nás a o našej histórii vyjadrovali osobnosti, ktoré sú objektívne a ktore majú vyvážené a pravdivé poznanie o našom národe.

Žiaľ, nakoľko práve tento dôležitý aspekt naše oficiálne a štátne inštitúcie, ako napr. MZVSR a MKSR veľmi zanedbávali, tak písali o nás v nich často práve tí, ktorí o nás informujú neobjektívne, ba neraz i vyslovene zaujato a tendenčne negativisticky. Vačšinou o tom ani len nevieme, lebo nerobíme ich dôkladny a pravidelny monitoring. Nášmu nezávislému Slovenskému tlačovému centru v Nemecku sa podarilo okrem Klausa Brilla získať pozornosť a záujem o SR aj ďalších renomovaných západných redaktorov, ako Michaela Franka zo SZ, Hansa Joachima Deckerta, ktorý bol 15 rokov šéfredaktorom Mannheimer Morgen a potom sa stal voľným žurnalistom pre spravodajstvo z východnej Európy vo Viedni a desiatky ďalších. 

Nikdy sme sa však pri tejto našej práci pre Slovensko nestretli so záujmom a pochopením zo strany slovenských politikov a ministerstiev, a to nech už bola akákoľvek vláda pri moci. 

Práve naopak, boli nám robené len prekážky, ukazovaná neochota a nezáujem, čo išlo tak ďaleko, že určité štátne organizácie voči nám doma doslova intrigovali. Napriek tomu sme naďalej pokračovali v našej vyslovene idealisticky motivovanej činnosti v prospech našej krajiny. Ja osobne až do roku 2005.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?