Prečo môj priateľ z Bratislavy dal výpoveď svojej "nemravnej" rakúskej sekretárke

Autor: Roman Bednár | 22.3.2015 o 22:52 | (upravené 23.3.2015 o 13:45) Karma článku: 12,01 | Prečítané:  4120x

René je mojim dávnym dobrým priateľom. Je východniar, ale žije v Bratislave už mnoho rokov. Patrí k tým priebojným a úspešným východniarom, ktorí sa vedia presadiť za každých okolností, a to kdekoľvek vo svete, nielen v Bratislave. Je podnikateľom a má obchodné kontakty aj v Nemecku a Rakúsku. Vídavame sa len sporadicky, ale raz za tyždeň, niekedy sú to i dva a či tri, si však vždy zavoláme. Rozumieme si veľmi dobre nielen po ľudskej stránke, ale aj po intelektuálnej.  

Pred rokom to bolo zatiaľ posledný krát, čo ma navštívil v Berlíne. Bol tu už niekoľkokrát a mesto sa mu veľmi páči. Hovoril, že po Paríži v Európe najviac obdivuje Berlín. Veľmi rešpektuje Nemcov a tvrdí, že bez nich a ich úžasných schopností a bez ich svetovej ekonomiky by EÚ nikdy nebola vznikla.

Pri káve, ktorú sme si dali, ako vždy, v obľúbenej berlínskej kaviarni Einstein, patriacej k najznámejším európskym kaviarňam, sa mi René zdôveril, že hľadá novú sekretárku. Mala by veľmi dobre ovládať nemčinu a angličtinu a naviac aj poznať mentalitu a kultúru Nemcov a Rakúšanov. Posťažoval sa, že nájsť takú na Slovensku je veľmi ťažké, lebo má vysoké nároky.

Hneď som si uvedomil, že to bola neuveriteľná náhoda, lebo niekoľko dní pred jeho návštevou mi zatelefonoval z Viedne moj rakúsky priateľ a spolupracovník. Bol redaktorom a publicistom a jeho manželka Viera pochádzala, ako aj ja, zo severného Slovenska. Ich dcéra, 27-ročná rodená Viedenčanka, prejavila záujem, po tom, ako sa nedávno vrátila z trojročného pobytu v USA, ísť na dva, tri roky na Slovensko, aby ho lepšie spoznala. V USA pracovala ako osobná asistentka jedného rakúskeho podnikateľa. Hovorila perfektne anglicky, samozrejme nemecky a veľmi dobre ovládala aj slovenčinu, lebo matka s ňou od detstva hovorila svojou materčinou. Okrem toho bola aj veľmi atraktívnou a kultivovanou mladou ženou.

S Reném sme najskôr diskutovali o nemeckej filozofii. Má o nej vysokú mienku. Poznal dobre mnohých mojich obľúbených nemeckých filozofov. Začali sme Feuerbachom a skončili sme pri Herderovi. Potom sme prešli k politike a hovorili sme o nej. Nie o slovenskej - tú vôbec neuznával a ani jedného slovenského politka nepokladal za skutočnú osobnosť. Jeho zaujímali predovšetkým nemeckí politici. Veľmi si cenil Oskara Lafontaina, ktorého mal možnosť pri istej príležitosti, ked pred niekoľkými rokmi bol týždeň v Saarbrückene, osobne spoznať. Ale najviac zo všetkých nemeckých politikov uznával Sahru Wagenknechtovú, ktorú považoval za ešte múdrejšiu političku ako Angelu Merkelovú a okrem toho mu imponovala aj ako krásna žena. 

Keď sme prebrali aj túto tému, tak som Renému porozprával o Claudii. Počúval pozorne a keď som ukončil, tak mu zažiarili oči a nadšene povedal: 

"Také niečo na Slovensku nenájdem - ak dievča bude chcieť, môže u mňa hneď nastúpiť. A aj plat nebude mať u mňa horší, ako keby pracovala vo Viedni." 

Potom sa už celá vec aj rýchlo zrealizovala. 

Po týždni, keď ma René už z Bratislavy zavolal , bola jeho prvá veta v nemčine (vždy rád začínal rozhovor so mnou po nemecky, aby po troch, štyroch vetách prešiel do slovenčiny, kde bol predsa len istejší) a znela:
 
"Mein Freund - wie gesagt, so gemacht und jetzt  sehr zufrieden." 

Čo znamenalo toľko, že ako povedal, tak sa aj stalo a že bol veľmi spokojný. 

Keď ma po troch týždňoch opäť zavolal, tak nadšenie z jeho slov, ktorými opisoval svoju novú viedenskú sekretárku, len tak prýštilo a viackrát mi v priebehu rozhovoru prejavil svoju vďačnosť. 

Všetko bežalo aj naďalej ako po masle - myslím tým to, čo sa týkalo jeho spokojnosti s ňou a aj ona bola veľmi rada, že je v Bratislave, ako mi to povedal jej otec.

Po roku sa však udialo niečo nečakané a ohromujúce. René mi len celkom krátko mailom oznámil, že jej pre absurdné a nemožné správanie v istej situácii dal okamžitú výpoveď. Bol som veľmi sklamaný a siahol som po telefóne a vytočil som jeho bratislavské číslo. Chcel som vedieť podrobnosti, v čom sa dievča tak veľmi previnilo. 

Keď sa prihlásil po krátkom zvonení a spoznal môj hlas, tak ma ani nepozdravil a ani sa ma, ako to vždy robieval, neopýtal nemecky: "Wie geht es dir?", ale bez toho, aby počkal na to, čo mu poviem, začal nevrlým hlasom:

"Pred troma dňami som mal päťdesiate narodeniny - uznáš , že to nie je žiadny dôvod k radosti. Ráno, keď som vstal a išiel k stolu, tak som si bol istý, že moja žena mi hneď zagratuluje a vyjadrí mi vďačnosť za to, že sa má pri mne tak dobre a že má všetko čo si len zaželá. Bol som však zarazený, keď nič také z jej úst neprišlo a ani nebola zvlášť milá. Nepovedal som k tomu ani slovo. Čakal som, že keď prídu k stolu naše dve deti, tak že to potom urobia všetci traja spoločne a prednesú nejakú milú gratuláciu. Nič sa však neudialo a po raňajkách sa všetci traja zdvihli a moja žena ich odviezla do školy.

Vieš si predstaviť, že som išiel do firmy mrzutý a zle naladený. Krátko po mojom príchode, sa ozvalo zaklopanie na dverách mojej kancelárie a dnu vstúpila Claudia, moja sekretárka. Na tvári mala úsmev a svojím pekným melodickým hlasom mi zablahoželala k narodeninám a predniesla niekoľko prijemných viet. Moja nálada sa rýchlo zlepšovala a pocítili to aj moji zamestnanci, s ktorými som v priebehu ďalších hodín mal niekoľko rokovaní. Pred obedom som vybavil ešte dva dôležité telefonáty s cudzinou a práve, keď som chcel zavolať domov manželke, ozvalo sa zaklopanie na dverách. Bola to Claudia a povedala: 

"Ráno som mala dojem, že niečo nie je v poriadku. Tvárili ste sa nejako smutne a sklamane. Dnes, keď máte narodeniny, tak by to mal byť pre Vás ten najpríjemnejší deň. Chcem vás pozvať na obed. Pôjdeme spolu len my dvaja a do nejakej peknej reštaurácie."

Bol som prekvapený jej návrhom a zároveň aj polichotený. Sadli sme do auta a vybrali sme si jednu exkluzívnu reštauráciu. Obed bol znamenitý a šampanské tiež a Claudia bola ku mne celkom inakšia, ako v práci. Veľa sa smiala, žartovala a prejavovala mi rôzne pozornosti. Takú som ju predtým ešte nezažil. Keď sme asi po hodine odchádzali, odrazu ma chytila za ruku a povedala:
 
"Bolo to veľmi príjemné s vami - čo keby som vás teraz pozvala do môjho bytu a tam by sme ešte dooslavovali vaše narodeniny. Tak celkom súkromne, nenútene a len my dvaja." 

Srdce mi začalo tĺcť na vyššie obrátky a zacítil som silné vzrušenie. Objal som ju okolo ramien a súhlasne som prikývol. Keď sme prišli do jej bytu, tak ma usadila v obyvačke do pohodlného kresla a povedala, že prinesie šampanské a že si ešte raz pripijeme na moje narodeniny a potom si urobíme pravé domáce pohodlie. Pripili sme si a ja som navrhol, že si môžeme potykať, čo nadšene prijala. O  chvíľu povedala: "Milý René, mám pre teba ale ešte jedno prekvapenie." 

Znelo to veľmi sľubne a bol som si istý, že to, čo má pre mňa pripravené, sa zhoduje s mojimi fantáziami a predstavami, ktoré práve bežali pred mojím vnútornym zrakom a boli veľmi vzrušujúce. Napnute som očakával jej ďalšiu iniciatívu. Nemusel som dlho čakať.
Naklonila sa ku mne, chytila ma za ruku a povedala takmer nežne - tak to pre mňa vtedy znelo:

"René, ak dovolíš, tak sa idem prezliecť a dám si na seba niečo ľahšie."

To bol pre mňa jasný signál pre to, čo sa za chvíľu udeje a moje vzrušenie pulzovalo maximálnou mierou. Prikývol som a povedal som dvojzmyselne, že samozrejme nech si dá to najľahšie čo má. Zmizla v dverách spálne a ja som netrpezlivo čakal, kedy sa opäť objaví.
Trvalo to dosť dlho. Pomyslel som si, že sa určite ešte išla krátko osprchovať. Napokon sa dvere otvorili a v nich sa objavila Claudia. Bola však oblečená presne tak, ako aj predtým. Bol som zarazený a mlčal som. Na stôl položila bez slova veľkú tortu, ktorú som spozoroval až vtedy.

Potom sa obratila k otvoreným dverám spálne a zatlieskala. V nich sa objavila moja žena a za ňou obe moje deti a spievali :
"Živio, otecko, živio, mnogo leta, mnogo.....Odrazu ich zaseklo a spievať prestali. V miestnosti nastalo ticho - nikto nepovedal ani slovo.
Ja som sedel ako skamenelý - vedľa mňa bola moja košeľa a nohavice a na zemi, pred nohami, spodné nohavice a ponožky."

(príbeh je vymyslený)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?