Boli ako dvaja bratia: láska medzi človekom a obrovským krokodílom

Autor: Roman Bednár | 23.3.2015 o 21:27 | Karma článku: 4,73 | Prečítané:  703x

Znie to ako vymyslená rozprávka, ale je to skutočnosť. Vedci boli donedávna absolútne presvedčení o tom, že krokodíl je divoká beštia, ktorá nepozná  a ani nemôže mať žiadne emócie podobné ľudským, ako je náklonnosť, verné priateľstvo a či dokonca láska.   

Krokodíl bol pokladaný len za akúsi biologickú mašinu, ktorá zákerne číha na korisť - ku ktorej patrí aj človek. Že len zabíja, žerie, odpočíva a trávi a potom znova zabíja a žerie. Ak sa dostane niečo živé do jeho blízkosti, tak to automaticky napáda a zabíja. To bola bežná predstava o krokodílkovi-netvorovi a o tom, čo sa v ňom odohráva. Len to a nič viac - skrátka panovalo presvedčenie, že je to len primitívna "žracia mašina",  neschopná niečoho ušľachtilého. Žiaľ, práve toto platí pre mnoho ľudí našej civilizácie v neporovnateľne vyššej miere, ako pre krokodíla.
Skúsenosť jednoduchého , ale nesmierne múdreho India, z hlbokej, exotixcky prekrásnej džungle v Costa Rice, ktorého meno je Chito, nás však učí niečo celkom iné. "Jeho" krokodíl, ktorému dal meno Poncho, nám ponúka celkom iný obraz o krokodíloch, tak ako ho takmer všetci nosíme v hlave. Vzťah Chita a Poncha je doslova neuveriteľným, nepredstaviteľným a absolútne jedinečným vzťahom medzi človekom a jedným z "najstrašnejších" a najobávanejších divokých dravcov, aké na našej planéte v súčasnosti existujú.  
Všetko to úžasné a doslova dojímavé medzi človekom a krokodílom, medzi Chitom a Ponchom, sa začalo pred mnohými rokmi, keď Chito našiel v džungli, v blízkosti jazera, mladého, ešte nedospelého, veľmi ťažko zraneného krokodíla, ktorý bol blízko smrti. Chito ho vzal k sebe domov a liečil a liečil ho tak dlho, až sa mu napokon podarilo Poncha po mnohých týždňoch vyliečiť a zachrániť. Čo sa potom ďalej dialo, je doslova a do písmenka záhadné, mystické a "zázračné". 
Hoci Chito, ako človek, ktorý nadovšetko miluje slobodu a rešpektuje slobodu každého tvora, ho po dlhom spoločnom čase prepustil do slobody a do jeho najvlastnejšieho prostredia, tak Poncho sa hneď na druhý deň  vrátil k nemu naspäť. Vrátil sa celkom sám, len z vlastného slobodného rozhodnutia k Chitovi. Od toho dňa boli už nerozluční priatelia a celé roky trávili veľmi veľa času spolu. Buď na suchu, alebo vo vode. Naučili sa dokonale spoznať jeden druhého. Pre oboch bol dôležitý vzájomný telesný kontakt. Poncho vedel presne, koľko jeho váhy a koľko z jeho obrovskej sily môže nasadiť, aby Chitovi neublížil. Mal veľmi rád jeho hladkanie a objímanie. Keď boli spolu vo vode, tak ich telá dokonale navzájom harmonizovali. Napríklad v objati sa dokázali nadšene pretáčať okolo osi Ponchovho tela  a vlnivo sa spoločne pohybovať, ako keby tancovali. Boli ako bratia, ktorí sa milovali a pritom aj maximálnou mierou rešpektovali. Chito povedal, že taký úžasne blízky vzťah, ako s Ponchom, nemal nikdy so žiadnym človekom, vlastnú rodinu nevynímajúc.
Chito Poncha aj pravidelne kŕmieval a daval mu kusy rýb priamo rukou, pričom ich vkladal medzi jeho obrovské a silné čeľuste a on ich prijímal opatrne, aby mu neublížil. Pozorovať ich pritom bolo nesmierne dojímavé, lebo bolo hneď vidno, že majú neuveriteľne silný a hlboký vzťah. Chito bol ženatý a mal aj dcéru, ktorú Poncho veľmi rýchlo tiež akceptoval a aj ona sa ho mohla bez obáv dotýkať, aj keď jej otec prikázal, že to má robiť len v jeho prítomnosti. Chitova žena hovorila, že jej manžel trávi oveľa viac času s Ponchom ako s ňou. Mala pre to však veľké porozumenie, lebo dobre vedela, že ich prepojenie je niečo absolútne jedinečné a bola presvedčená, že niečo podobné už nikde neexistuje.
Chito si život bez Poncha nevedel ani len predstaviť. Každý deň ráno spolu plávali v jazere. Hovoril, že vzťah s Ponchom ho veľmi premenil a že má pocit, že je jeho súčasťou a že mu tak dokonale rozumie, že sú chvíle, keď sa sám cíti byť krokodílom. Poncho vedel reagovať na jeho pohyby i na jeho slová. Veľa slov aj významove rozumel. Dokonca dokázal napríklad zavrieť pravé alebo ľavé oko, podľa toho, čo mu Chito povedal.
Chito bol vždy dobrým človekom, ale vyjadril viackrát, že krokodíl Poncho ho urobil ešte oveľa lepším človekom. 


Z toho vyplyva veľmi smutné konštatovanie pre nás ľudí: 
Je tragédiou, že nie je možné darovať takýchto krokodílov, ako Poncho, početným neľudským a deštruktívnym politikom nášho sveta, aby ich poľudštili. Je však viac ako isté, že Ponchovia by priateľstvo s nimi určite odmietli.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami strany sa stali Juraj Blanár a Peter Žiga.

DOMOV

Fraška a boj s SNS či Kotlebom, analytici hodnotia snem Smeru

Snem veľa prekvapení podľa analytikov nepriniesol.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?